To čo zažiješ ťa posilní alebo...

Autor: Peter Červenák | 27.8.2014 o 22:02 | Karma článku: 17,23 | Prečítané:  25105x

  Nikdy som nemal potrebu blogovať. Tento článok je vôbec môj prvý. Bude o dvoch "céčkových" diagnózach, o boji o život ale aj o priateľstve. Preto je venovaný ako spomienka na človeka, ktorý ma naučil prežiť aj keď on sám musel ísť. ...vlastne je to príbeh.

  Naše priateľstvo začalo vznikať v januári 2011 na onkologickom oddelení. Ocitli sme sa spolu na jednej izbe. Ja som mal vtedy 23 a on 21 rokov. Ja s čerstvo diagnostikovaným centrálnym osteosarkómom v oblasti kolenného kĺbu. On bol na začiatku liečby AML (leukémia). Diagnózy, ktoré sa poriadne vedia zahrať so šťastím.

  Ak mám byť úprimný, nemal som náladu na nejaké nútene zoznamovanie a prázdne reči. Bol som vystrašený z toho prostredia, z nejasnej budúcnosti a zo všetkého, čo ma čaká. Doteraz spomínam ako som mal chuť všetko vzdať a opustiť sa. Vtedy som ešte netušil, že vedľa mňa má posteľ človek, ktorý bude pre mňa oporou, učiteľom ako prežiť onkologické peklo a v neposlednom rade obrovskou inšpiráciou. Teraz som šťastný že to zoznámenie prišlo a to veľmi rýchlo a bezprostredne. Podali sme si ruky a predstavili sa menami aj diagnózami. Celý večer sme prekecli a od tej chvíle to už išlo ako keby sme sa poznali roky. Vždy sme mali o čom. O športe, o súkromí, o vzťahoch. Keď sme to potrebovali, vedeli sme sa porozprávať aj o smrti. Asi to je osud, že sme sa spolu počas liečby často ocitli na oddelení alebo na ambulancii počas chemoterapie. Doteraz som vďačný, že som ho spoznal. Chcel som to nechať až nakoniec ale aby som neoslovoval iba "ho", tak prezradím jeho meno. Volal sa Marek. Keď sa na oddelení povedalo meno Marek, každý vedel o koho ide. Pôsobil "ostrieľaným" dojmom a všetci ho tam poznali. Dokonca si získal aj našu primárku. Pani primárka je veľmi dobrá a vzdelaná žena. Taká práva dáma. Aj preto pôsobila neprístupne, málokedy sa usmievala. Ale vskutku som jej vďačný za veľa vecí a chápem, že po toľkých rokoch praxe na onkológii musí mať pred sebou určitú "ochrannú bariéru". Práve Marekovi sa darilo kamenný výraz jej tváre ničiť. Vlastne on rozosmieval všetkých. Často aj sám seba, keď nemal chuť sa smiať. Niekedy nemusel ani nič povedať, len sa nákazlivo zasmial a my sme sa museli pridať. Presne to, že ma naučil brať rakovinu s nadhľadom ma vtedy zachránilo. Naučil ma prežívať aj tažké chvíle spojené s liečbou. Často sme sa na Adriblastinu (cytostatikum) a iné "šmaky" v čiernom sáčku "tešili" spolu. Následne keď nám bolo hrozne, na rad prišiel tzv. onko humor (čo je podľa mňa hardcore čierneho humoru) a opäť bol dôvod sa aj zasmiať popri tých všetkých mukoch. Ono to skutočne pomôže, keď sa smrti dokážete zasmiať do očí. Predsa len, nejedná sa iba o jeden deň nevoľnosti, bolesti a strachu. Je potrebné rýchlo sa pozbierať a naštartovať sa na další deň.

  Rovnako často ako sme sa spolu stretli na jednom oddelení počas liečby, nás rôzne vážne situácie oddelili (leukopénia, rôzne zákroky a vyšetrenia, atď.) 
Som presvedčený, že aj vtedy sme spolu držali. Keď bol Marek na Transplantačnej jednotke kostnej drene vo Fakultnej Nemocnici F. D. Roosevelta, každý deň som sa modlil aby sa vrátil. Neskôr, keď mňa preložili z chirurgickej JIS-ky na onkológiu už bez nohy, bol tam aj on a ja som vedel, že aj napriek zlým prognózam to tam opäť vydržíme.

  Prešiel určitý čas. Ja som začal rehabilitovať, stále som bral chemo a čakal som na protézu. Mal som pocit že vyhrávam. Ale jeho stav bol stále horší. Transplantácia zlyhala, chemoterapia nezaberala a začalo sa to šíriť ďalej. Vedel, že je to zlé ale on stále bojoval, bojoval, bojoval a bojoval. (...slovo bojoval by som mohol napísať tisíckrát aby som vyjadril ako vytrvalo bojoval.) V čase, keď ja som bral už len udržiavaciu chemoterapiu a učil som sa chodiť na mojej novej nohe, Marek stále bojoval o život. Napriek tomu to bol stále on, kto ma vedel správne podporiť. "To tvoje prešľapovanie je ešte dosť na .... (každý nech si doplní, čo uzná za vhodné) ale rýchlosť tam už je". (...tak okomentoval situáciu, keď ma videl "behať" na protéze.) 
Pre mňa osobne, niet nad takúto podporu namiesto všetkých tých "opotrebovaných" povzbudivých fráz.

  Opäť prešiel nejaký ten čas a keď som sa dozvedel, že leží na oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny "face to face smrti" (pravdepodobne následok agresívnej liečby), napadlo ma, že keď žijem ja musí žiť aj on. Vždy bol o niečo silnejší ako ja. Podarilo sa a nakoniec to bola ďalšia prekážka ktorú zvládol. Bohužiaľ, po návrate na onkológiu to už malo pomerne rýchly priebeh. 14. 11. 2011 (dva dni po jeho smrti) som sa na oddelenie vrátil ja. Bola to len kontrola (krv, ekg, CT a ďalšie povinnosti). Naštastie som natrafil na pani primárku a tak mi kontrolu urobila ona. Po formálnom rozhovore o mojom zdravotnom stave sme spomenuli Mareka. "Každý lekár má v živote pár pacientov, na ktorých nezabudne". Toľko povedala na jeho adresu.

  Po dlhých mesiacoch som na oddelení znovu. Nie na kontrole ale s recidívou a s metastázami takmer po celom tele. Hľadám tu medzi spolubojovníkmi niekoho, kto by bol ako on. Stále som nenašiel. Preto je tento druhý boj ťažší ako bol ten prvý. Viem, že toto druhé kolo dopadne opačne ako to prvé. Beriem si ale príklad z najväčšieho bojovníka akého som tu spoznal. Chcem bojovať aj cez bolesti, až do konca. (...je možné, že zmením názor, keď už nezaberú žiadne opiáty.) Ale chcem ísť do toho odhodlane, presne tak ako išiel on.
Kamarát, tento rok to budú tri roky, čo si odišiel ale verím že nie ďaleko. Príde čas, keď sa uvidíme. 
Česť tvojmu boju, Marek!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?